Náhodne som otvoril stránku knižky „Láska ducha“ od Berta Hellingera. V časti do ktorej som nahliadol písal o tom, ako rozpovedal svojej pacientke príbeh o krysách ktoré v noci spia. Zaujalo ma to. Najprv som hladal viac info o autorovi a potom samotný príbeh. V slovenčine som ho nenašiel, ale v dnešnej dobe AI, je jeho automatický preklad z nemčiny celkom zrozumiteľný. Tu je:
Wolfgang Borchert
V noci predsa potkany spia
Prázdne okno v osamelej stene modro-červeno zívalo vo večernom slnku. Prašné oblaky sa trblietali medzi strmo vztýčenými zvyškami komínov. Púšť zo sutín driemala.
Mal zatvorené oči. Zrazu sa ešte viac zotmelo. Uvedomil si, že niekto prišiel a teraz stojí pred ním, tmavý, tichý. „Teraz ma majú!“ pomyslel si. Ale keď trochu zažmúril, uvidel len dve trochu ošúchané nohavice. Stáli trochu nakrivo pred ním, takže cez ne videl. Riskol malé zažmúrenie hore po nohaviciach a spoznal staršieho muža. Muž mal v ruke nôž a kôš. A na končekoch prstov trochu zeme.
„Ty tu asi spíš, čo?“ opýtal sa muž a pozrel zhora na jeho rozstrapatené vlasy.
Jürgen zažmúril cez mužove nohy do slnka a povedal: „Nie, nespím. Musím tu dávať pozor.“
Muž prikývol: „Aha, na to máš asi tú veľkú palicu, čo?“
„Áno,“ odpovedal Jürgen odvážne a pevne držal palicu.
„Na čo dávaš pozor?“
„To nemôžem povedať.“ Pevne držal ruky okolo palice.
„Asi na peniaze, čo?“ Muž položil kôš na zem a utieral nôž o svoje nohavice.
„Nie, vôbec nie na peniaze,“ povedal Jürgen pohŕdavo. „Na niečo úplne iné.“
„Na čo teda?“
„Nemôžem to povedať. Na niečo iné.“
„No, tak teda nič. Potom ti, samozrejme, ani ja nepoviem, čo mám v koši.“ Muž kopol do koša nohou a zavrel nôž.
„Pche, viem si predstaviť, čo je v tom koši,“ povedal Jürgen pohŕdavo, „krmivo pre králiky.“
„Človeče, presne tak!“ povedal muž prekvapene. „Si teda šikovný chlapec. Koľko máš rokov?“
„Deväť.“
„No teda, deväť. Takže určite vieš, koľko je trikrát deväť, však?“
„Jasné,“ povedal Jürgen, a aby získal čas, dodal: „To je predsa jednoduché.“ A pozrel cez mužove nohy. „Trikrát deväť, nie?“ opýtal sa ešte raz. „Dvadsaťsedem. To som vedel hneď.“
„Správne,“ povedal muž, „a presne toľko králikov mám.
Jürgen urobil okrúhle ústa: „Dvadsaťsedem?“
„Môžeš ich vidieť. Mnohé sú ešte celkom mladé. Chceš?“
„Nemôžem. Musím predsa dávať pozor,“ povedal Jürgen neisto.
„Stále?“ opýtal sa muž. „Aj v noci?“
„Aj v noci. Neustále. Vždy.“ Jürgen sa pozrel hore na nakrivené nohy. „Už od soboty,“ zašepkal.
„Ale ty predsa vôbec nejdeš domov? Musíš predsa jesť.“
Jürgen zdvihol kameň. Pod ním bol kúsok chleba a plechová škatuľka.
„Fajčíš?“ opýtal sa muž. „Máš fajku?“
Jürgen pevne chytil svoju palicu a nesmelo povedal: „Šúľam si. Fajku nemám rád.“
„Škoda,“ muž sa zohol ku košu. „Mohol by si si pokojne pozrieť moje králiky. Najmä tie mladé. Možno by si si jedného vybral. Ale nemôžeš predsa odtiaľto odísť.“
„Nie,“ povedal Jürgen smutne, „nie, nie.“
Muž zdvihol kôš a postavil sa. „No, keď tu musíš zostať – škoda.“ A otočil sa.
„Ak ma nezradíš,“ povedal Jürgen rýchlo, „je to kvôli potkanom.“
Naklonené nohy urobili krok späť: „Kvôli potkanom?“
„Áno, predsa jedia mŕtvych. Ľudí. Z toho predsa žijú.“
„Kto to hovorí?“
„Náš učiteľ.“
„A ty dávaš pozor na potkany?“ opýtal sa muž.
„Na tie predsa nie!“ A potom povedal celkom potichu: „Môj brat, ten leží tam dole. Tam.“
Jürgen ukázal palicou na zrútené múry. „Náš dom zasiahla bomba. Zrazu bolo v pivnici tma. A on tiež. Ešte sme volali. Bol oveľa menší ako ja. Mal iba štyri. Musí tu predsa ešte byť. Je predsa oveľa menší ako ja.“
Muž sa pozrel zhora na jeho rozstrapatené vlasy. A potom zrazu povedal: „No áno, váš učiteľ vám teda nepovedal, že potkany v noci spia?“
„Nie,“ zašepkal Jürgen a zrazu vyzeral veľmi unavený, „to nám nepovedal.“
„No,“ povedal muž, „to je teda učiteľ, keď ani toto nevie. Potkany predsa v noci spia. V noci môžeš pokojne ísť domov. V noci vždy spia. Keď sa zotmie, už spia.“
Jürgen svojou palicou robil v sutinách malé jamky. „Samé malé postele,“ pomyslel si, „všetko sú to malé postele.“
Potom muž povedal (a jeho nakrivené nohy boli pritom celkom nepokojné): „Vieš čo? Teraz rýchlo nakŕmim svoje králiky a keď sa zotmie, prídem po teba. Možno môžem jedno priniesť. Malé, čo povieš?“
Jürgen robil malé jamky v sutinách. „Samé malé králiky. Biele, sivé, bielosive.“
„Neviem,“ povedal potichu a pozrel na nakrivené nohy, „ak naozaj v noci spia.“
Muž prešiel cez zvyšky múrov na ulicu. „Samozrejme,“ povedal odtiaľ, „váš učiteľ môže ísť balíť, ak toto nevie.“
Vtedy Jürgen vstal a opýtal sa: „Ak môžem jedno dostať? Možno biele?“
„Skúsim to,“ zavolal muž už počas odchádzania, „ale musíš tu zatiaľ počkať. Potom pôjdem s tebou domov, vieš? Musím tvojmu otcovi povedať, ako sa stavia králičí chliev. To predsa musíte vedieť.“
„Áno,“ zakričal Jürgen, „počkám. Musím predsa dávať pozor, kým sa nezotmie. Určite počkám.“ A zakričal: „Máme ešte doma dosky. Dosky z debien!“
Ale to už muž nepočul. Kráčal so svojimi nakrivenými nohami smerom k slnku. To už bolo červené od večera a Jürgen mohol vidieť, ako presvitalo cez jeho nohy, také nakrivené boli. A kôš sa nadšene kýval sem a tam. Krmivo pre králiky bolo vnútri. Zelené krmivo pre králiky, ktoré bolo trochu šedé od prachu.
a tu obrázok ktorý na základe príbehu vygynerovala AI
